Legendárny podnik píše príbehy už desiatky rokov. Naši starí otcovia sa tu chodili kúpať, ich synovia a naši otcovia už Kembridž vyhľadávali skôr kvôli notoricky známej vete „idem iba na jedno". A čo vy? Osobne nepoznám nikoho, kto by nepoznal Kembridž.
Keď sme sa mali stretnúť, netušila som, kto stojí za Kembridžom. Kto ho vlastní, prevádzkuje, čapuje. V telefóne sa ozval výrazný mužský hlas, celkom prekvapený z mojej ponuky:
„Naozaj chcete robiť reportáž o Kembridži? A prečo?“
„Lebo nepoznám nikoho, kto by nepoznal Kembridž."
„Tak príďte."
Sadli sme si, ako inak, do záhradky. Bol bežný deň, niečo krátko poobede. Niekoľko stolov už obsadených, nával sa však očakáva až večer. Nejaké odparkované bicykle, jedna motorka, psík evidentne zvyknutý na prostredie, v ktorom už má svoje miesto. On, aj jeho pán. Kým sa dostanem k nahrávaniu, robím si malý prieskum. Pýtam sa bežných návštevníkov na ich vzťah ku Kembridžu.
„Pamätám si ako dieťa, že sme sa tu chodili kúpať s rodičmi. Potom na tie limonády, v tých sáčkoch, pamätáte si? Potom som chodil na kofolu, nanuky, pivo, neskôr som sa oženil a už som chodil menej. Ale kúpil som si psíka, aby som sem mohol chodiť častejšie, venčím ho tu pri stole,“ hovorí s hurónskym smiechom na záver návštevník Kembridžu, ktorý nechce byť menovaný, lebo je vraj na krčmu priskoro a budú sa mu smiať.
Roman Kanka, s ktorým sa stretávame, mi hneď v úvode vysvetlil, že samotná piváreň vznikla v roku 1963, budovu bývalej predajne s koloniálnym tovarom vtedy vraj kúpil podnik Reštaurácia. Piváreň prerobili.
„Z histórie je zaujímavé to, že na miestach, kde sa v súčasnosti nachádza terasa, bol predtým bazén. Do roku 1958 patril vojakom a volal sa Kadetka.“
Takže je to pravda, hovoria si teraz mladšie ročníky! Kadetka slúžila primárne vojakom, ale aj verejnosti, dokonca sa tu vraj hrávalo aj vodné pólo. „Keď vojaci bazén zrušili, čo, samozrejme, má aj širšie historické súvislosti prepojené s územným plánom, vraj tu bola plánovaná výstavba, vojaci nemali záujem to prevádzkovať, takže sa to surovo zasypalo,“ doplnil Kanka.
A tak vznikla z reštaurácie piváreň, v podobe, v akej ju prakticky poznáme i dnes, len s menšími, ba minimálnymi obmenami.
„V podstate, my to prevádzkujeme od zániku reštaurácie, spočiatku ako rodinná firma, môj svokor Ďuso Friedman, ktorý to dal dokopy, sa zaslúžil o dobré meno pivárne, v súčasnosti ju prevádzkujeme my s manželkou, v tejto podobe je dodnes,“ rozhovoril sa Kanka.
Takže je to rodinný podnik. Čaro Kembridžu spočíva určite aj v jedinečnej lokalite. Niektorí však hovoria dokonca o Genius loci, ako ďalší návštevník, ktorý si v pokoji posedával pri jednom malom pivku. Veď vždy je to jedno malé. Na začiatku, hovorím si.
„Mne sa páči, že tu chodia rôzni ľudia. Od bezdomovcov až po intelektuálov. Stále tu niekoho stretnete. Cítime sa tu dobre, chodíme tu často, majú tu dobré pivo. Je to také genius loci. Človek ani nevie, prečo tu chodí, ale sa tu dobre cíti.“
S prevádzkarom sa zhovárame aj o výbere lokality: „Zrejme v tejto časti chýbalo nejaké takéto zariadenie, preto to tu vybudovali, urobili, je to výborné miesto, sme tu v parku, takže, ľudia sa tu dobre cítia, majú tu aj chládok cez deň.“
Celkovo je tu nejakých 60 stolov. Len tak spomeniem, že ich často vidím všetky plné, Kanka však skromne krúti hlavou, že plno stále nemajú, ale nesťažujú si.
„Stále nie, aj teraz je ešte deň, je to poloprázdne, ale večer, keď zájde slnko, ľudia prídu a dajú si pivko. Sme však závislí od počasia.“
Idem iba na jedno
Povestná veta do Kembridžu privedie mnohých. „Samozrejme, zákazníci si tu dávajú hlavne pivo. Máme na výber vždy päť rôznych druhov pív, v lete, dve nealka pivá, ale aj bohatý sortiment nealko nápojov. Dokonca sme teraz zaviedli aj vínko, aby si ľudia mali z čoho vyberať,“ upresnil Kanka.
Inak, viete prečo vlastne Kembridž?
„Pôvodne sa to volalo Piváreň, Reštaurácia, ale zrejme to vzniklo tým, že sú tu tie školy, stredné aj univerzita, tak tu chodí aj dosť študentov. A chodili aj predtým. Hlavne popoludní ich tu stretnete, ja neviem, možno sa tu aj učia :-). Takže pravdepodobne preto ten názov, ktorý sme my teda aj upevnili.“
Zaujímavosťou Kembridžu je aj to, že si tu objedávate sami. Nefunguje tu obsluha, ale čo ste si objednali, si pekne aj odnesiete na tácočke. Neplánujú to zmeniť?
„Nie, toto by sme nemenili, máme aj druhý stánok, výčap, taký, akože pomocný, malý, otvárame ho v čase špičky. Ale ľudia sú navyknutí, už by to asi nebol ten Kembridž, keby sme ich obsluhovali a nosili to priamo k stolom. Bolo by to komplikovanejšie, toto sa nám osvedčilo za tie roky. Ľudia si tie rady niekedy vystoja, to je pravda, ale máme dobrých výčapníkov, oni to zvládajú, aj nápory. Aj keď je Kembridž plný, tak na stole by malo byť pivo do 10 - 15 minút, v tomto by som nevidel problém."
Má pravdu, spomedzi všetkých opýtaných to nespomenul ani jeden návštevník, maximálne tak, že by poháre mohla obsluha odpratať rýchlejšie. Kanka o "samooblsuhe" hovorí od začiatku, vraj to tak bolo vždy.
„Dokonca sa tu čapovalo spôsobom takej hadice, boli tu také voskové umelé poháre, a sa to rozčapovalo v radoch a ľudia čakali, potom si to z tých pohárov brali. Ukladali si to na seba, stavali také veže a potom sa pretekali, že kto ma väčší stĺpec pohárov.“
Kembridž závislý od počasia
Stretli sme sa v bežný, nie veľmi horúci deň. Ako sa na predaji podpisuje neovplyvniteľný faktor?
„Počas dňa všetko ovplyvňuje počasie. Keď prší, máme málo ľudí. Ale je stála klientela, hlavne z MČ Sever, ale aj iných. Chodia však stále tváre, ale aj nové, ktoré sa tu objavia. Veľa ľudí už poznám, ale niekedy nikoho, z tých, čo tu aktuálne sedia. Obyvateľstvo sa omladzuje,“ hovorí Roman Kanka.
Čo ale v zime, zamýšľam sa nad tým, či som tu niekedy videla ľudí sedieť aj keď mrzlo.
„Máme otvorené aj v zime, tu vidíte takú menšiu miestnosť. Je to obmedzené počtom, nejaké 4 stoly, čiže cca 20 ľudí. A áno, máme takých stálych zákazníkov, ktorí chodia stále, to už sú takí štamgasti.“
Motám sa pomedzi stoly, pýtam sa mužov i žien, čo sa im na Kembridži páči, nepáči, čo by zmenili.
„Chodím tu asi tridsať rokov, stále je to dobre. Zmenilo sa akurát to, že tu nie je piesok, stoličky sedenie je iné. Nájdete tu však ten istý okruh ľudí, tešíme sa, že je to vonku. Keď prídu kamaráti z Bratislavy, ideme sem, lebo oni hovoria, že v hlavnom meste taký podnik nemajú,“ vysvetľuje asi 60 ročný pán s cigaretkou, pohárom piva a psíkom.
Všetkým, s ktorými robím rozhovor, prízvukujem, že to nie je platená reklama, že mi môžu povedať aj o nedostatkoch. Akosi ich nenachádzam, až asi na dvoch ľudí, ktorí sa trošku posťažujú na toalety. Vraj bývajú v hroznom stave. Ich tretí kamarát však dodáva, že to tiež patrí ku Kembridžu.
„Ja tu chodím od šestnástich, chodil som tu v osemdesiatom na priemyslovku, takže to tu navštevujem už 38 rokov. Vtedy sa to otváralo o 13.00, stihli sme prísť už cez prestávku medzi šiestou a siedmou hodinou, ešte v tých sandálkach, prezuvkách a išli naspäť do školy,“ uzavrel spomienky veselý pán v rokoch. Tiež nechcel byť menovaný.
Z rozhovoru, návštevníkov i kofoly, na ktorú som sa nechala pozvať, mám dobrý pocit. Pomaly prichádzajú ďalšie bicykle, prevádzkar poznamená, že musí vybudovať ešte nejaký stojan. Pritákam a robím si fotky. Poslendá otázka na záver. Čo pre vás znamená Kembridž?
„Samozrejme, je to moje zamestnanie. Ale ani zďaleka to nie je len to. Znamená to pre mňa oveľa viac. Ľudia sa tu dobre cítia, sú ochotní si vystáť ten rad, v podstate sa sami obslúžia, my to už po nich len vezmeme, ešte vám povedia, že máte aj dobré pivo, tak mám z toho naozaj dobrý pocit," uviedol na záver Roman Kanka.
Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ