„Ani jedno ráno som nevedel, kde budem ďalšiu noc spať. Bolo to dobrodružstvo a improvizácia. Mám však len pekné spomienky,“ hovorí dobrodruh, ktorý sa rozhodol prebicyklovať z Turne nad Bodvou cez Aljašku až na Ohňovú zem.
Nepretržite tlačil do pedálov takmer 300 dní. Áno, na elektrickom bicykli, je to snáď ľahšie? Viete si fakt predstaviť takmer rok na sedadle bicykla v cudzej krajine, sám, bez sponzorov, ubytovania či pomoci? Gusto Stibrányi to dokázal a splnil si tak sen, ktorý v ňom driemal 15 rokov. Po úspešnom návrate poskytol rozhovor v relácii Na východe niečo nové.
Tie spomienky sú naozaj veľmi, veľmi dobré, lebo hocijako si spomínam, tak tých negatívnych chvíľ som mal tak málo, že sú zanedbateľné. Vlastne po celej ceste som zažíval samé príjemné veci, stretával úžasných ľudí, priali mi aj príroda, aj hviezdy, aj celý vesmír. Tie očakávania, ktoré som mal, v súvislosti, ja neviem, s nejakým podsvetím alebo nejakými nepríjemnými príhodami s ľuďmi, alebo s prírodou, sa nenaplnili. Čakal som oveľa horšie podmienky, ako som zažil.“
Pre mňa je táto vaša cesta naprieč Severnou a Južnou Amerikou neuveriteľná, čo vám to vôbec napadlo?
Nápad je starý viac ako 15 rokov, raz ma navštívil jeden mladý muž, ktorý túto cestu absolvoval na klasickom bicykli. Trvalo mu to viac ako rok a keď mi tie svoje zážitky rozprával, vtedy mi vložil do hlavy chrobáka. Ten chrobák tam vŕtal, vŕtal, ale nemohol sa prevŕtať, lebo som bol ekonomicky aktívny, nemal som čas, nič. Potom, keď som sa už odstrihol od práce, stal som sa plnohodnotným dôchodcom, ale prišla doba covidová a zase som nemohol ísť. V roku 2021 som si však povedal, buď teraz, alebo nikdy. Lebo vybehnem z veku. Mám po sedemdesiatke a ten zlom môže prísť prakticky hocikedy.
V sedemdesiatke ste si povedali, že si prebicyklujete Panamerickú magistrálu... Čo vám na to povedalo okolie a najbližší?
Tak ja som sa s tým veľmi nechvastal, kým sa to nedostalo do takého štádia, že už nebolo cesty späť, keď už som mal letenku. Obyčajne, keď sa kúpi letenka, je to ten prelom. Samozrejme, že som v rodine narazil na veľký problém a boli to ťažké chvíle, aby som sa nejakým spôsobom presadil. Vedel som, že to bude moja manželka veľmi ťažko znášať. Lebo ostáva sama doma a všetko bude musieť riešiť sama.
A ešte sa popritom všetkom o vás aj báť...
No, v prvom rade sa o mňa bála. Celkom určite.
Pan-American Highway, to by malo byť 14 krajín z Kanady až do Argentíny a k tomu viaceré odbočky?
Keď vezmeme, že Aljaška je tiež USA, tak „len“ 13 krajín. Ale áno, začalo to na Aljaške, potom Kanada a tie Spojené štáty americké, to bol taký, dá sa povedať, najbezpečnejší úsek, ale zároveň aj najdrahší. Všetko bolo vypočítateľné a ten svet je tam veľmi fungujúci.
Ja som sledovala vašu cestu na sociálnych sieťach a čítala váš denník, vždy, keď som mohla a myslím, že okrem mňa aj stovky ďalších ľudí, ktorí to s vami prežívali. Poháňali vás vpred aj reakcie od vašich fanúšikov? Lebo vďaka vám sme mohli pomyselne cestovať aj my.
Ale áno, snažil som sa tie reportáže písať, pokiaľ to bolo možné, ideálne denne. Ak mi to tie cesty umožnili a mal som prístup na internet. Snažil som sa tam vkladať tie moje zážitky z tej cesty, nielen to, čo som videl, ale aj tie moje emócie a všetko, čo súviselo s tou cestou. Urobilo to tie moje reportáže trošku také atraktívnejšie a že to ľudí zaujalo. Tie reakcie boli také pozitívne, že mi dodali obrovské množstvo energie a cítil som tú podporu vtedy...
Povedala by som, že sa stretlo neuveriteľné množstvo dobra a pozitívnej energie na jednom mieste, vďaka vám. Na sociálnych sieťach to žilo vaším príbehom, no mňa zaujali aj klasické listy. Že ste ich počas cesty písali a posielali. Komu a prečo?
To bola súkromná korešpondencia, ktorú som posielal svojim blízkym a priateľom. Hlavne to bolo v rodine, písal som vnúčatám, ktoré prechádzali nejakým dôležitým obdobím. Napríklad, mali pred skúškami, pred maturitou, cítil som potrebu ich podporiť...
Ešte aj na toto ste mysleli?
Určite, to sú prvoradé veci.
Je však dôležité zdôrazniť, že vy ste celý čas bicyklovali sám. Bez podpory, tímu, sprievodu. Naozaj s vami nešiel niekto aspoň nejakú časť?
Nešiel, lebo aj keď som stretával nejakých cyklistov, s ktorými som bol na jednej vlnovej dĺžke, oni to mali väčšinou inak vyskladané. Jednak nemali elektrobicykel, a teda nemohli dodržiavať tempo ako ja a väčšinou mali úplne iné predstavy o trase. Takže aj keď sme chvíľku spolu pobicyklovali, párkrát sa stretli a napríklad, najedli spolu, porozprávali, no naše cesty sa potom väčšinou rozišli.
„Zlyhanie motora, od ktorého som očakával životnosť až 30-tisíc km. S tým doteraz ešte ani výrobca nemal skúsenosť,“ to som počas vašej cesty čítala...
Áno, bola to relatívne nová generácia motora, taká, ktorá, keď som sa pohol, nemala viac ako rok a keď som sa informoval, tak mi naozaj výrobca potvrdil, že nemajú taký kód a záznam, žeby ho niekto používal viac ako 30-tisíc km. A keď som sa pohýnal, mal som ten bicykel už vyskúšaný, nastavený, upravený, mal najazdených 3000 km. Pôvodný plán bol až 26 500 km, no potom to okolnosti tak zariadili, že som neurobil až toľko kilometrov, lebo sa mi zmenili plány a trasy, ktoré priniesol život. Nakoniec teda „len“ 25 760 km.
Odhliadnuc od toho ale bol ten elektrobike spoľahlivý, splnil funkciu a dovŕšil cieľ, museli ste veľakrát po ceste riešiť nejaké nutné opravy?
Samozrejme, že som s ním mal problémy, no obával som sa hlavne toho systémového zlyhania, žeby mi zlyhal motor. Aj keď, aj na to som mal vymyslený spôsob, že ak by sa to stalo, mal som so sebou všetko náradie na vyňatie toho motora z bicykla, expresne by som ho poslal do Európy. Predbežne som mal dohodnuté, že mi výrobca okamžite pošle nový motor. Bolo by ma to síce zdržalo nejaké dva – tri týždne, ale vedel by som pokračovať.
Zdržalo, no nezastavilo?
Nie, nie, nie, dokonca som bol pripravený aj na to, že keď ten bicykel zlyhá, ale, povedzme, z dôvodu, že ma vystrčí z cesty nejaký kamión, že sa zdeformuje a zničí, tak ho tam v tej priekope nechám a po ceste si kúpim nejakú alternatívu a idem ďalej.
Venujeme sa tomu, ako sa cestovalo na bicykli, ale ako sa, prosím vás, cestuje s bicyklom? Letiská, kontroly, balenie, to je pre mnohých nočná mora.
Ach, no to je kategória sama o sebe. Je to veľmi problematické a dosť som si vytrpel cestou tam aj cestou späť. Tie letecké spoločnosti už dávno nefungujú tak dobre a spoľahlivo ako niekedy, takže to som si dosť vytrpel s kadejakými, aj byrokratickými prekážkami, ktoré s tým súvisia.
A veľa vecí ste si museli aj doslova vyhádať, to chce určitú úroveň angličtiny. Kde ste sa naučili po anglicky?
Angličtinu ovládam už veľa rokov, ešte ako mladý som intenzívne jaskyniarčil a dosť veľa som behal po svete a zúčastňoval sa všelijakých fór. Tam som mal motiváciu naučiť sa hovoriť dobre po anglicky, v čase mojej mladosti sa však angličtina vôbec neučila, dvanásť rokov som sa učil v škole po rusky.
Angličtina však nebola problém, lebo ju ovládam. Ale veľká výzva bola španielčina, môžem povedať, že dve tretiny cesty som absolvoval v španielsky hovoriacej zóne. Čo je ešte horšie, z tých dvoch tretín je 90 percent miest, kde vôbec nehovoria po anglicky. Ich to ani nezaujíma, ani nechcú, dokonca ani mladí. Len krajiny ako Ekvádor alebo Čile, tam vo väčších mestách vedia trošku po anglicky. Ale ináč sa nikde nehovorí po anglicky.
„Počúval som jemnú šelesť pneumatík na asfalte a tichučký monotónny bzukot môjho motora, ktorý teraz funguje dokonca tichšie, ako keď bol nový. Úžasný pocit. Vedomie, že si to musím odsedieť a odkrútiť, ma držalo a rôzne myšlienky ma zabávali celou cestou.“
Ako na vás reagovali ľudia, ktorých ste stretávali? Chytali sa za hlavu alebo je to bežné, takíto odhodlaní cyklisti naprieč krajinou?
Reakcie boli veľmi pozitívne a ľudia boli veľmi milí. Napríklad, v Mexiku sa mi veľmi zapáčilo, tí ľudia sú tam neskutočne spontánni. Nevedeli, kto som, čo som, ale keď ma videli cestovať s tým bicyklom, s tými vlajkami, nepotreboval som na seba viac upozorňovať, všetci mi kývali, všetci sa usmievali, takže toto bolo úžasné. Akonáhle som už niekde zastavil, tak ma obklopili a vypytovali sa. Keď som im povedal svoju story, bola pre nich taká silná, že to u nich automaticky vyvolalo pozitívnu reakciu a fandili mi. A nielen to, aj pomáhali.
Ako ste na trase fungovali? Pokiaľ viem, nemali ste vopred objednané žiadne ubytovanie a stravu. Mali ste vždy strechu nad hlavou?
Až na tých pár výnimiek ubytovania, ktoré mi poskytli známi skôr, som ani jedno ráno nevedel, kde budem spať. Bolo to dobrodružstvo a improvizácia. Občas som ubytovanie vyhodnotil ako nevyhovujúce, nebolo dostatočne hygienické, tak som radšej potiahol ďalej za mestečko a postavil som si stan niekde v prírode.
A stalo sa, že vám niekto vopred ponúkol ubytovanie, keď vedel, že budete prechádzať jeho okolím napríklad?
Objavil som takú sieť cyklistov, rád jej urobím reklamu, lebo je to podľa mňa výborná vec – Warm Showers. Je to taká sieť, cez ktorú môže človek skontaktovať ľudí a získať tak ubytovanie. Ja som to využil asi aj viac ako desaťkrát. Boli to úžasné miesta a úžasní ľudia s podmienkami, ktoré mi poskytli.
Čím vás cesta prekvapila najviac?
Jednoznačne pozitívnymi zážitkami. Nečakal som ich až toľko. Myslel som, že bude viac tých negatívnych. I keď som na ceste prežil aj hurikán či dvakrát tropickú búrku, ale stále to bolo v tých medziach akceptovateľnosti a bolo to dobrodružstvo.
Ale vy ste nekonečný optimista, však?
Dá sa to tak aj povedať. Som človek, s ktorým sa nedá ani pohádať.
A vás ako jaskyniara prichýlila niekedy v krajnom prípade aj jaskyňa?
Nie. Bolo tu veľmi málo jaskynných útvarov, napríklad centrálna Amerika, tam prakticky ani nebola možnosť odbočiť z cesty, lebo bola veľmi husto osídlená a akonáhle to bolo redšie, tak nastúpila džungľa. Rovnako bolo v centrálnej Amerike veľmi veľa migrantov, ktorí to ťahali z Južnej Ameriky niekde do Spojených štátov amerických. Tu som si uvedomil, že aj oni hľadajú nejaké miesto, kde by sa zložili, mohlo by byť nebezpečné, ak by ma niekde prekvapili.
Aké cyklistické podmienky ste mali?
Povedal by som, že na Pan-American Highway nie sú žiadne podmienky pre cyklistov. Vôbec to nie je biker-friendly, takže napríklad v odľahlých pustatinách, v Aljaške, Kanade, Yukone, človek cestuje desiatky stovky kilometrov a keď zastane, nemá si pri tej ceste ani kde sadnúť. Nemáte tam ani jeden jediný kameň. Takže to nie je veľmi prajné pre cyklistov. Samozrejme, v tých odľahlých končinách nie je ani telefónny signál, ani internet či reštaurácia, pre mňa osobne miesto, kde by som si dobil batérie. Takže to boli aj logisticky celkom náročné úseky. A potom sa to zopakovalo v Argentíne. Išiel som aj 200-kilometrové úseky bez možnosti nabíjania alebo akéhokoľvek zázemia.
Vy ste mali GPS navigáciu, ktorou ste sa riadili, ale aj klasickú mapu ako poistku?
Nie, fyzicky som v rukách nemal žiadnu mapu. To by bolo veľa šalabastrov. Ale dnes je digitálny svet, takže som používal offline mapy a offline navigáciu, ktorú som si vždy stiahol z aktuálnych štátov. Po použití som to hneď mazal, lebo to zaberalo veľa miesta. Ale fungovalo to všetko, aj tá navigácia fungovala, takže sa to dalo zvládnuť.
A po tomto všetkom ste sa ešte nestali tvárou toho elektrobiku?
Nie, nestal som sa tvárou. Zároveň si myslím, že elektrobike nie je vhodný na takéto dlhé cesty, ja som to s ním zvládol len z toho dôvodu, že som technik a upravil som si ho. Takže môžem povedať, že ten bicykel mal po tých kopcoch asi všetky komponenty vymenené, upravené alebo opravené. Keby som nebol technik, tak by sa to nedalo.
Takže vhodné iba pre MacGyvera?
Áno, ja som so sebou dokonca mal aj počítač na diagnostiku na ten e-bike. Nikdy som ním, našťastie, nemusel odstraňovať chyby.
A kondička ako? Lebo kto si povie, že veď elektrobike, toho hneď zruším – veď 25 000 km!
Vzhľadom na tú veľkú konštrukciu, batérie a motor, mal samotný bicykel hmotnosť 40 kg. K tomu ďalších 40 kg vecí, plus mojich 85 kg k tomu. Takže dokopy ťahať 165 kg, to keby som jazdil na nejakom šikovnom ľahkom obyčajnom bicykli, tak by som to mal možno menej fyzicky náročné ako na elektrobiku.
Emóciu strachu ste prirovnali ku kapitánovi, ktorý riadi všetko, čo sa stane. Vysvetlite mi to.
„Strach je dôležitý, nech robí človek čokoľvek. Ten zdravý strach, on vlastne naozaj funguje a v pozadí riadi všetko. Z obdobia, keď som chodil po jaskyniach, po horách a veľhorách viem, že ľudia, ktorí nemajú strach, nemajú dlhú budúcnosť. Je to len otázka času, kedy sa niečo prihodí. Pre mňa je ten strach veľmi dôležitý, človek, ktorý sa na tú cestu vyberie, to musí vedieť zvládnuť tak, aby sa vrátil domov. Moje krédo znie: Zmyslom každej cesty je návrat. Čiže nesmie byť problém to aj vzdať, hoc aj pred cieľom, ak je to potrebné.“
Čo bolo podľa vás najnebezpečnejšie?
Najnebezpečnejšie bolo, keď som sa v Peru dostal do občianskej vojny a prechádzal som úsekmi, ktoré boli zabarikádované, doprava paralyzovaná, prejsť mohli len motocykle a bicykle. Nechceli ma veľmi pustiť. Až keď som zakričal, že som z Európy, vtedy sa to zmenilo a pustili ma.
Ale vy sa chystáte aj do Guinnessovej knihy rekordov, však.
Zápis by sa mal podariť, áno. Donedávna som si myslel, že som jediný, kto takúto dlhú cestu urobil na e-bike. Požiadal som teda o zápis pre takúto dlhú trasu cyklistu bez podpory. A teraz nedávno sa mi potvrdilo, že to asi dostanem. Ale! Je ešte jeden americký cyklista, tiež ide na e-biku, pohol sa v rovnakom čase ako ja z Aljašky, no on šiel do Panamy, kde prerušil cestu a teraz chce pokračovať ďalej. Tiež si to dal zaregistrovať ako Guinnessov rekord, teda ten úsek do Panamy. Aj ho dostal za tú polovičnú trasu.
Ale to vtedy nevedeli, že Gusto ide aj ďalej?
Áno. Plus, jeho cesta a moja je rozdiel, pretože jemu robí podporný tím jeho manželka, ktorá za ním celý čas ide na karavane. Takže jeho bike nie je zaťažený ani batožinou. Mal stravu, kde spať, servis. Je to diametrálne odlišné a nie je to už o dobrodružstve. Preto dedukujem, že by mi to mali uznať.
„Najviac si užívam terény, faunu a flóru v Slovenskom krase. Toto bol len taký starý sen.“
A čo kniha? V čase, keď som vás spoznala, ste o nej len uvažovali, potom som vám poradila cestu crowfoundingu. Tak ako, sme už len kúsok od jej vydania?
Dostali sme sa do polčasu kampane a podarilo sa pozbierať dosť peňazí na vykrytie režijných nákladov knihy. Aktuálne prebieha grafická úprava, ktorá je náročná na čas aj sústredenosť skúseného a šikovného grafika. Nemá to jednoduché, lebo kniha je nabitá fotografiami, mapkami a tabuľkami. Kniha by mala byť zalomená do konca októbra a tlač je už naplánovaná na november.
Nevieme sa jej dočkať! Ak by ste chceli Gusta a jeho dobrodružstvo podporiť, urobiť tak môžete tu.
