Vox humana - Pripomíname si život a dielo spisovateľa Zoltána Fábryho

VýchodHistoricKE

V našej historickej rubrike si pripomíname nielen výročia významných udalostí, ale aj osobností, ktoré pôsobili v našom regióne.

Nedávno sme sa venovali osobnosti, akou nepochybne bol Sándor Márai, dnes vám priblížime život ďalšieho významného spisovateľa - Zoltána Fábryho. V týchto dňoch si pripomíname 50. výročie jeho úmrtia.

Práve spisovatelia dokážu najlepšie zachytiť pulzujúci život miest, kde žijú, či ktoré navštívia. Fábry aj kvôli zdravotným ťažkostiam svoj život prežil v Štóse a vďaka jeho tvorbe ožíva každodenný život v tejto malebnej obci. Žil síce v ústraní, ďaleko od centier politického a kultúrneho života, ale pozorne sledoval všetko, čo sa dialo nielen doma, ale v celom svete. Štósania v dome, v ktorom prežil veľkú časť svojho života, zriadili múzeum – Pamätný dom Zoltána Fábryho.

Foto
Zoltán Fábry v okne svojho domu  / ma7.sk

Zoltán Fábry bol  najznámejší rodák obce Štós, ktorá bola kedysi nielen známa vďaka kúpeľom, ale aj ako centrum nožiarskej výroby v Uhorsku. Fábry patril do skupiny maďarských spisovateľov a vzdelancov na Slovensku, ktorí začali písať po vzniku Československa. S jeho menom je nerozlučne spojená maďarská publicistika a literatúra na Slovensku medzi dvoma vojnami. Bol veľkým znalcom svetovej literatúry, mysliteľom a kritikom.

Foto
Zápis v matrike narodených o narodení Zoltána Fábryho  / HistoricKE

Predkovia Fábryho sa usadili v Štóse začiatkom 18. storočia. Starý otec Zoltána bol v roku 1848  hlavný kapitán a správca evanjelického dekanátu. Zaslúžil sa o zriadenie štóskej „Unter den Linden“ – (Pod lipami). Ide o  širokú ulicu lemovanú významnými budovami. Vzorom bola známa široká ulica, ktorá sa nachádza v berlínskej mestskej časti Mitte. Starý otec dal postaviť aj rodinný dom, ktorý je dnes múzeom Zoltána Fábryho, v roku „vyrovnania Rakúsko-Uhorska“ – 1867.

Otec Zoltána, Jozef (József) Fábry pochádzal zo štyroch detí, bol gazdom a obchodníkom a v obci mal predajňu rozličného tovaru. Podľa spomienok Zoltána bol otec vášnivý fajčiar, ktorý neustále čítal. O harmonickom vzťahu medzi otcom a synom vypovedajú aj listy, ktoré posielal z vojnového frontu. Vďaka rodičom vyrastal Fábry v rodine s veľkým vzťahom ku kultúre. Zoltán mal troch súrodencov, bratov Gézu a Jána a sestru Janu.

Zoltán študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, neskôr v Budapešti, odkiaľ počas prvej svetovej vojny musel narukovať do armády. V rokoch 1916 – 1918 bol na fronte ako veliteľ stotiny. Počas extrémnych a dlhotrvajúcich bojov v zákopoch jeho mladý organizmus nevydržal námahy a ochorel na tuberkulózu. V októbri 1918 sa tak dostal do pľúcneho sanatória na liečenie.

Foto
Letecký pohľad z medzivojnového obdobia na kúpele Štós  / HistoricKE

V roku 1918 sa zapísal na Filozofickú fakultu v Budapešti na odbor maďarčina – dejepis. Až v  novembri 1919 sa vrátil do Štósu a po smrti otca (1919) a po recidíve tuberkulózy prerušil štúdium. Po čiastočnom vyliečení sa venoval štúdiu maďarského jazyka, literatúry a histórii.

Po návrate chodieval často na liečebné pobyty do Vysokých Tatier.  Až po skončení vojny sa mohol naplno začať venovať tomu, čo ho v živote napĺňalo. Začal prispievať do novovzniknutých časopisov a zapojil sa do organizovania literárneho, kultúrneho a spoločenského života maďarskej menšiny na Slovensku. V 20. rokoch sa stal spolupracovníkom novovzniknutých maďarských časopisov na Slovensku – Esti Újság a Kassai Napló vydávaných v Košiciach. Etická rovina jeho tvorby sa nesie v duchu antimilitarizmu, antifašizmu a otázky ľudského postoja.

Foto
Zoltán Fábry odmietol vstúpiť v povojnovom roku 1919 do československej armády a odmietol aj zložiť sľub Československej republike. Spis je z fondu Policajného kapitanátu uloženého v Archíve mesta Košice. / Archív mesta Košice

Povojnové obdobie bolo smutné, nakoľko v priebehu krátkej doby prišiel Zoltán nielen o rodičov, ale aj slepú sestru. Otec zomrel tesne po vojne v januári 1919, Zoltánova matka zomrela po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 54 rokov v roku 1925 a sestra Oľga v roku 1931. Po smrti sestry predal svoje rodinné hospodárstvo, ktoré udržiaval kvôli sestre, ktorá milovala zvieratá a lúky dal do prenájmu.

V roku 1931 sa konali voľby do miestnych samospráv. Už niekoľko mesiacov pred voľbami sa predstavitelia komunistickej strany snažili presvedčiť Zoltána Fábryho, aby vstúpil do strany, a tým sa mohol uchádzať o post starostu obce. Tak sa i stalo a keď vo voľbách v Štóse suverénne zvíťazili komunisti, obecná rada si spoločne jednohlasne zvolila za starostu práve jeho – Zoltána Fábryho.

Foto
Zoltán Fábry uprostred / Csemadok

Netrvalo však dlho, štátny národný úrad rozpustil miestnu radu v Štóse (tak sa stalo aj v Rožňave a v mnohých ďalších miestach v krajine, kde boli komunistickí zástupcovia). To znamenalo, že Fábry bol zbavený funkcie starostu a od polovice novembra 1933 bol na čelo vymenovaný vládny komisár.

Za protimilitaristikú reč bol následne niekoľko dní väznený v Košiciach.  Po prepustení z väzby sa Fábry vzdal svojho členstva v komunistickej strane. I keď aj naďalej bol ľavicovo zmýšľajúci spisovateľ, po nástupe komunistov k moci bol zároveň aj ich ostrým kritikom. Následne sa venoval len literárnej a redakčnej činnosti. Bol jedným z prvých vzdelancov, ktorí predvídali nebezpečenstvo nemeckého fašizmu. Jeho protifašistické články ho kvalifikovali, aby ho v roku 1939 internovali v Ilave. V roku 1941 bol znovu uväznený a pred ďalším väzením ho zachránilo len krvácanie z pľúc.

Ani po skončení vojny až do roku 1948 nemohol publikovať. Nasledujúci úryvok je z diela Obžalovaný prehovorí, ktoré písal v roku 1946, keď boli obyvatelia maďarskej menšiny v Československu zbavení občianstva. Je to manifest adresovaný českým a slovenským spisovateľom. Fábry vyslovuje svoje rozhorčenie a sklamanie zo spoločenskej situácie v mene všetkých Maďarov v Československu:

„Znova patrím do skupiny porazených: som Maďar. Z najnižšieho stupňa poníženia, pozbavený jazyka, zakríknutý volám k vám, slobodní ľudia, spisovatelia a vzdelanci, ktorých nemota sa už rozviazala…

         Nebol som práve posledným maďarským vojakom duchovného antifašizmu. Ten, kto pozná moju spisovateľskú aktivitu, vie, že v posledných rokoch slobody determinoval každý môj riadok i myšlienku duchovný boj proti hitlerizmu. … Novinové články, ktoré som napísal, časopisy, v ktorých som publikoval …, knihy, ktoré som vydal: sú maďarskými dokumentmi antifašizmu. Trest ma neminul: dvakrát ma väznili v Ilave, potom som v nemocnici chrlil krv, napokon sa zo mňa stal invalid. Zapchali mi ústa a sedem rokov mi bola údelom nemota. Žila však nádej, žila túžba: hovoriť, ešte raz prehovoriť, svedčiť a – súdiť, vykričať to, čo sa ako hrča zaseklo v hrdle, a keď si uveril, že nadišla hodina, zakríknu ťa tí, ktorých si pokladal za spolupútnikov a ktorých si mal rád. Toto sa rovná vražde. Si mŕtvy. Si nemý. Si Maďar. Príslušník maďarskej menšiny, ktorá je oficiálne dekrétom označená za vinnú. Vae victis!“

Obžalovaný prehovorí (adresované českej a slovenskej inteligencii)

Antifašizmus a humanizmus

V roku 1949 sa stal čestným predsedom kultúrneho zväzu Maďarov na Slovensku (Csemadoku) a bol spolupracovníkom viacerých maďarských periodík na Slovensku.

Fábry bol činný ako publicista, do dejín literatúry však vstúpil predovšetkým dielami Obvinený prehovorí (1946), Pravda myšlienky a mieru (1958), Vox humana (1964) a Naša vlasť Európa (1967). Jeho diela sa vyznačujú najmä kritikou spoločenských pomerov, kde nad hľadaním ľudského prístupu víťazia ideológie bez rešpektu potrieb obyčajného človeka.

Jeho dynamicky a nápadito písané politické články v periodickej tlači odzrkadľujú jeho literárne vzdelanie. Písal eseje z oblasti literárnej vedy a kritiky. Charakteristickým prejavom jeho tvorby je lyrickosť a rétorický štýl. Cítiť aj vplyv nemeckého expresionizmu. Spoločnou črtou jeho diel písaných v tridsiatych rokoch a po skončení druhej svetovej vojny je antifašizmus a humanizmus. Bohatá tradícia minulosti sa organicky začleňuje do esejí a štúdií, ktoré písal po vojne. V roku 1970 Fábry zomiera, jeho pozostatky boli pochované na miestnom cintoríne.

Foto
Pamätný dom Zoltána Fábryho / HistoricKE

Pamätný dom Zoltána Fábryho

Uprostred obce s číslom 189 sa nachádza pamätný dom Zoltána Fábryho.  Na priečelí domu sa nachádza busta umelca a pamätná tabuľa. Expozícia, ktorá je venovaná tomuto protifašistickému spisovateľovi, obsahuje napríklad aj jeho knižnicu s vyše 10-tisíc zväzkami kníh, ale aj s osobnými vecami autora. Nachádza sa tu aj unikátny zdobený strop v pôvodnom stave.

Od roku 1970, kedy Zoltán Fábry zomrel, sa v dome takmer nič nezmenilo. Na poličke nad lavórom je dokonca ešte kozmetika, ktorú používal. Je tu tiež posteľ, na ktorej sa narodil, spával, aj zomrel, jeho písací stroj, obrazy a plastiky ako dary od priateľov z oblasti umenia (plastiky Vojtecha Löfflera, grafiky Eugéna Króna a pod.), fotografie rodičov a ďalšie drobnosti, ktorými sa autor rád obklopoval. Nechýba tam napríklad čutora, ktorú Fábry používal počas bojov v prvej svetovej vojne.

Na almare sa nachádza aj posmrtná maska spisovateľa, ktorú zhotovil jeho osobný priateľ, košický akademický sochár Vojtech Löffler. Pamätný dom spisovateľa je dnes majetkom Csemadoku v Moldave nad Bodvou. Počas prehliadky sa návštevník oboznámi s mnohými podrobnosťami zo života spisovateľa.

Foto
Pamätný dom Zoltána Fábryho - Interiér / HistoricKE

Zoltán Fábry písal literárnovedné eseje

„Keď Hviezdoslav hymnicky pozdravuje Adyho ako oslobodzujúci hlas a čin a v Adym, v maďarskom jakobínovi, zároveň zástancu všetkých utláčaných, potom táto ozvena nemôže byť výsledkom momentálnej nálady alebo vyšľahnutím chvíľkovej sympatie. Keby to tak bolo bývalo, tak by Hviezdoslav nebol napísal Krvavé sonety. Adyho a Hviezdoslavov totožný svetový názor v mieri zákonite prináša so sebou logickú totožnosť v protivojnovom postoji. Niet rozdielov, lebo niet náhod. Ady a Hviezdoslav po maďarsky a po slovensky rovnako vyzdvihujú človeka – teda ľudstvo – práve na vrchole neľudskosti, vo vojne…

Hviezdoslavove Krvavé sonety dokumentujú slovenskú podobu onej vox humana, dokumentujú básnika, ktorý vo vojne a napriek vojne ostal človekom, jedného z mála, čo sa práve vo všeobecnej a organizovanej neľudskosti naplno prejavili vo svojej ľudskej podstate. Krvavé sonety ukazujú básnika, ktorého aj dnes – po dvoch svetových vojnách – môžeme prijať, aby sme posilnili mier a ľudskosť.“

Úryvok je z eseje o Hviezdoslavovi. V básnickej zbierke Krvavé sonety zdôrazňuje básnikov antimilitarizmu v období prvej svetovej vojny.

 

 Autor: HistoricKE

Komentáre