Dnes nahliadneme do histórie kasární, ktoré väčšina Košičanov pozná pod názvom Malinovského kasárne. Bývalý vojenský areál nachádzajúci sa na západnej strane Moyzesovej ulice je už dlhé roky opustený, no po dlhšom období sa zdá, že táto významná historická lokalita by mohla opäť nájsť svoje nové využitie.
V tomto roku uplynulo už 140 rokov od obdobia, keď sa začalo s ich výstavbou pre potreby delostreleckej posádky. Ich vznik bol súčasťou rozsiahlej premeny vojenskej infraštruktúry v celej monarchii. Rozmach kasárenskej výstavby nastal najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, keď sa ozbrojené sily reorganizovali na trojzložkový systém: spoločnú cisársko-kráľovskú armádu, rakúsku krajinskú obranu a uhorskú honvédsku armádu. Každá z týchto zložiek potrebovala vlastné posádky a zázemie, čo viedlo k masívnej výstavbe nových vojenských objektov.
Košice ako významné administratívne a strategické centrum severovýchodného Uhorska v tomto procese zohrávali dôležitú úlohu. Budovanie moderných kasární malo nielen vojenský význam, ale ovplyvnilo aj ďalší urbanistický rozvoj mesta.
O prvých kasárňach v Košiciach sme už písali v tomto článku. V 19. storočí možno Košice už nazvať ako kasárenské mesto. V roku 1869 sa nachádzalo v meste päť vojenských stavebných komplexov, v roku 1911 ich už bolo devätnásť. Podľa údajov, ktoré publikoval maďarský historik Ernő Deák, v roku 1900 mali Košice 35 586 stálych obyvateľov a 4516 príslušníkov ozbrojených zložiek, čo tvorilo 13,20 percenta z celkového počtu obyvateľov Košíc v tom roku (40 102). Ozbrojené zložky tvorilo 3541 vojakov c. a k. armády, 829 uhorských vlastibrancov (honvédstvo) a 146 žandárov.
Delostrelecké kasárne sa začali stavať na mieste zvanom glacis, za niekdajším mestským opevnením pozdĺž západnej strany mesta, na mieste, kde kedysi boli vodné priekopy a obranné opevnenie. Od konca 30. rokov 19. storočia túto plochu postupne vyplanírovali. V 50. rokoch tu bola vytvorená promenádna alej, čím sa vytvorila tzv. vonkajšia promenáda, od roku 1854 s vysadeným stromoradím. Na starých košických mapách bola označovaná ako Felső-Közép-Alsó (vyšné-stredné-dolné) kűlsétány (promenáda).
Začiatkom 70. rokov v časti vyšnej promenády mesto vyhradilo osobitný pozemok korčuliarskemu spolku Kassai Korcsolyázó Egylet (Košický korčuliarsky spolok) pre zriadenie klziska.
Medzi historickým centrom mesta a jeho stredným predmestím (od dnešnej Moyzesovej po Kuzmányho ulicu) sa však už počítalo s postupnou výstavbou verejných mestských budov. Tu sa začalo s výstavbou delostreleckých kasární v 80. rokoch 19. storočia.
Plánovanie výstavby delostreleckých kasární v Košiciach siaha minimálne do 70. rokov 19. storočia. V roku 1879 sa uvažovalo o ich výstavbe, pričom otázka ich umiestnenia bola predmetom verejnej diskusie. Kým časť návrhov počítala s výstavbou na mestskom glacis, iní ju odmietali z urbanistických, hygienických a estetických dôvodov a odporúčali využiť napríklad priestor starého cintorína pri Peštianskej ceste.
V októbri 1885 mestská kasárenská komisia prerokúvala otázku objektov určených pre nový areál a zároveň sa rozhodovalo o uzavretí dohody s vojenským erárom. Tento projekt bol výsledkom systematickej prípravy a koordinácie medzi mestom a štátnymi vojenskými orgánmi.
V januári 1886 na zasadnutí zastupiteľstva sa rozhodli detailné plány delostreleckých kasární s navýšeným nákladom 400-tisíc zlatých predložiť vláde so žiadosťou o súhlas na vybranie pôžičky na túto investíciu. Pôžičku schválilo ministerstvo vnútra a so stavbou nových kasární v Košiciach sa mohlo začať.
Mesto na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva vyhlásilo v júni 1886 verejnú súťaž na výstavbu delostreleckých kasární (tüzérlaktanya) vrátane vedľajších objektov s predpokladaným nákladom približne 370-tisíc forintov. Výstavba sa mala realizovať v dvoch lokalitách – na pozemku Felső Külsétány (Horné vonkajšie predmestie), kde bolo mestské klzisko, tu mal vzniknúť hlavný kasárenský areál, a na pozemku bývalého cintorína pri Pesti út (Peštianskej ceste), kde sa plánovali sklady, zbrojnice a prestavba existujúcej budovy na ubytovanie. Záujemcovia mali predložiť svoje ponuky do 29. júla 1886 na mestskom úrade a zložiť zábezpeku 20-tisíc forintov.
Z architektonickej súťaže nakoniec vzišiel víťazne košický architekt Adolf Soukup, na projektoch delostreleckej kasárne sa stretávame aj s menami architektov a staviteľov Petra Jakaba, Michala Répászkého a Jozefa Langa, s ktorými Soukup úzko spolupracoval.
Samotná výstavba delostreleckých kasární (maď. Tüzér Laktanya, nem. Artillerie Kaserne) sa začala v druhej polovici roka 1886. Projekt bol realizovaný kombinovaným modelom, v ktorom mesto poskytovalo pozemky a podporu, zatiaľ čo samotnú realizáciu zabezpečovali súkromní podnikatelia. Miestne noviny už 23. októbra 1886 hlásili, že „Stavba delostreleckej jazdiarne pokročila už tak ďaleko, že by mohlo dôjsť k osadeniu strechy, keby tu už boli železné komponenty; tieto majú prísť koncom tohto mesiaca. Rýchle ukončenie stavby je vďaka urýchlenej činnosti staviteľa Petra Jakaba, ktorý už práve sčasti položil a zahájil základy ďalších kasárenských budov.“
Na jeseň roku 1887 boli kasárne dokončené a začal proces ich odovzdávania vojenským orgánom. Ako vyplýva z dobovej tlače z novembra 1887, odovzdávanie kasární neprebehlo naraz, ale postupne. Časť objektov už bola prevedená do vlastníctva vojenského eráru, pričom zvyšok mal byť po dokončení drobných úprav odovzdaný v krátkom čase. Tento postup bol podmienený nielen administratívnymi formalitami, ale aj technickými kontrolami, pričom objekty boli podľa dobových zdrojov odovzdávané „v najlepšom poriadku“.
Z konca novembra 1887 pochádza správa, ktorá bližšie špecifikuje rozsah celého komplexu: „...že strelnice a kasárenské zariadenia zaberajú plochu 296 jutár a delostrelecké kasárne už boli čiastočne odovzdané vojenskému eráru.“
Plocha približne 296 jutár (cca 170 ha) poukazuje na mimoriadny rozsah projektu, ktorý zahŕňal nielen samotné kasárenské budovy, ale aj strelnice a ďalšie vojenské zariadenia. Zároveň je zrejmé, že kasárne postupne prechádzali do správy tzv. vojenského eráru, teda štátnej vojenskej správy monarchie.
Krátko po dokončení kasární sa objavujú správy o ich reálnom fungovaní. Inzerát z polovice novembra 1887 informuje o hospodárskom využívaní areálu – konkrétne o možnosti získať „konský hnoj z nových delostreleckých kasární“. (Kaschauer Zeitung, 15. november 1887). Tento údaj dokladá prítomnosť koní, a teda aj plnohodnotnú prevádzku kasární vrátane logistického a hospodárskeho zázemia.
Za definitívne zavŕšenie procesu možno považovať začiatok decembra 1887, keď došlo k presunu jednotiek z provizórneho barakového tábora: „Barakový tábor bol úplne vyprázdnený; 1. a 2. batéria sa presťahovali do nových kasární na glacis.“ (Kaschauer Zeitung, 1. december 1887).
Do areálu nových kasární bol dislokovaný 6. c. k. delostrelecký pluk poľných húfnic. Pluk patril do VI. armádneho zboru. Jeho prvým veliteľom bol plukovník Josef Maytner.
O tom, ako pokračovali ďalšie fázy výstavby a ako slúžili kasárne v ďalších dekádach, sa dočítate v nasledujúcom článku.
Autor: HistoricKE