Za históriou úspešnej rodinnej firmy Bradovka

KošiceHistoricKE

V minulom článku sme sa venovali Delavalovej továrni, po náhlej smrti jej zakladateľa bola prevádzka továrne prerušená. Vdova po Delavalovi sa rozhodla pozemky s budovami odpredať a podnik odkúpil syn známeho košického farbiara Július (Gyula) Bradovka (2. 10. 1862  – 12. 10. 1942). Košický rodák Bradovka bol členom uvedomelej rodiny podnikajúcej v odbore farbiarstva na východnom Slovensku už v tretej generácii.

Foto
Reklama firmy Bradovka v roku 1910. Na ľavej strane je vyobrazená továreň sídliaca na Klobusitzky utca 4 / HistoricKE

Rodina Bradovka a ich úspešná rodinná firma, ktorá pôsobila v meste vyše 130 rokov, neodmysliteľne patrí k histórii priemyselných Košíc. Na počiatku to bol Ján Bradovka, ktorého predkovia pochádzali z Poľska a začiatkom 18. storočia sa usadili na Gemeri. Ján sa súkenníckemu remeslu vyučil u otca. V roku 1812 sa presťahoval do Košíc a založil modrotlačovú dielňu na južnom predmestí. V roku 1813 vstúpil do farbiarskeho cechu.

Jeho syn Július odišiel na štúdium do zahraničia a po návrate prevzal otcov podnik v roku 1847. Július sa angažoval aj v politike, v revolučných rokoch 1848/1849 bojoval na strane Kossutha a po porážke v revolúcii musel v roku 1849 dokonca utiecť z mesta a žiť v nútenej emigrácii. Po návrate do Košíc v roku 1853 rozšíril závod o farbenie látok a hodvábu a závod premiestnil do centra mesta na Mlynskú ulicu. Po jeho smrti viedla podnik jeho vdova, až kým ho v roku 1890 neprevzal jeho syn Július Bradovka ml., ktorý si predsavzal pretvoriť ho na priemyselný závod. Po Delavalovej smrti odkúpil jeho továreň na Klobusitzky utca (dnes Masarykova ulica), prestaval ju a zariadil novými výkonnými agregátmi.

Július ml. získal vzdelanie v Nemecku a vo Švajčiarsku a v Košiciach začal podnikať od spomínaného roku 1890. V zaniknutej Delavalovej továrni na Klobušického ulici zriadil v roku 1909 na svoju dobu vysoko modernú parnú práčovňu. K nej zanedlho pribudla farbiareň šiat a látok a chemická čistiareň, ktorá vybavovala zákazky zo značnej časti vtedajšieho Uhorska. Napokon tu uviedol do prevádzky chemickú sušiareň na suché chemické čistenie. Popritom sa v závode čistilo perie a čalúnený nábytok, robila sa dezinfekcia. Prevádzky mali v tom čase na Kossuth Lajos utca 26 (Mlynská ul), Fő utca 76 (Hlavná) a v Bellerovom dome na ulici grófa Bercsényiho (dnes Rooseveltova). Zberné miesta šatstva ale zriadila firma aj v iných mestách Uhorska – Debrecen, Sátoraljaujhély či v Humennom a neskôr aj v Jágri, Prešove, Nyiregyházi či v Užhorode. Táto továreň bola jedna z najväčších v Košiciach a zamestnávala na začiatku 20. storočia už vyše 100 zamestnancov.

Foto
Symbolom Bradovkovej čistiarne a práčovne bola biela labuť. Vyjadrovala cieľ snaženia podniku: bieloskvúcu, ušľachtilú čistotu vypranej a vyčistenej bielizne. Založenie podniku (Alapitási év) v roku 1812 bolo propagované skoro vo všetkých reklamách, ktoré firma publikovala v dobovej tlači  / Szinházi Ujság, 1911

Po roku vzniku Československa sa vynorili pre továreň viaceré problémy. Výrazne sa znížil počet vojakov tunajšej posádky, čím sa zúžila hlavná odbytová základňa. Podnik sa musel obracať najmä na jednotlivcov, a preto vytváral fungujúcu sieť zberní. Cenami vychádzal v ústrety aj menej majetným vrstvám mestského obyvateľstva. Haltenbergerova práčovňa a čistiareň, ktorá bola v tom čase v meste najväčšou, postupne upadala a zdalo sa, že podobne dopadne aj Bradovkov závod. Bradovkovi sa ale podarilo situáciu stabilizovať.

Foto
Reklama na Bradovkov podnik z 20. rokov 20. storočia. V nových pomeroch firma vytvorila nový znak – motýľa. Mal symbolizovať ľahkosť a bezproblémovosť, s ktorou sa vykonávala služba zákazníkovi s výborným pracovným výsledkom  / HistoricKE
Foto
„Šaty robia človeka“, reklama na Bradovku z roku 1929 – „V celej krajine známej továrni Bradovka je čistenie a žehlenie, ktoré senzačnou silou pôsobia na všetko“ / HistoricKE

Július Bradovka v roku 1942 umrel, a to bolo predzvesťou konca podniku. Rodinnú firmu prevzal jeho syn Karol Jakub a bol posledným majiteľom podniku až do znárodnenia v roku 1950. Areál s budovami bývalej továrne bol napokon pre výstavbu Domu kultúry VSŽ (dnešné Jumbo centrum) spolu s celou stranou ulice asanovaný v 60. rokoch 20. storočia.

 

Autor: HistoricKE

 

Komentáre