Nad dnešnou Žriedlovou ulicou, neďaleko Starej sladovne, sa nachádza miesto, ktorého niekdajší význam dnes pripomína už len málo. Starý evanjelický cintorín bol približne dve storočia miestom posledného odpočinku košických obyvateľov. Náhrobky tu niesli mená obchodníkov, remeselníkov, lekárov i predstaviteľov mestského života.
Vznik cintorína sa spája s rokom 1687, keď košickí evanjelici stratili Dóm svätej Alžbety i susednú Kaplnku svätého Michala a náboženský život si museli zariadiť za mestskými hradbami. Na svahu pri neskoršej Forrás utca, dnešnej Žriedlovej ulici, vzniklo miesto ich bohoslužieb aj pochovávania. V roku 1687 dali postaviť drevený chrám, ktorý im slúžil do roku 1706, kedy bol zničený počas obliehania mesta. Neskôr tu stáli drevené modlitebne pre nemeckých, maďarských a slovenských veriacich.
V 70. rokoch 18. storočia už ale cintorín kapacitne nepostačoval. V správe mestských poverencov Jozefa Fedáka a Štefana Stehovitsa z 23. júna 1780 sa konštatovalo, že pohrebisko je preplnené a na bezpečné pochovávanie chýba miesto. Riešením malo byť pripojenie pozemku susednej ornej pôdy. Poverenci zároveň uviedli, že okrem škôl a troch modlitební tu nie sú obytné domy a obete moru sa na tomto pohrebisku nepochovávali. Mesto predložilo správu s mapou miestodržiteľskej rade 26. júna 1780 a tá rozšírenie schválila. Nový rozšírený cintorín s pripojeným pozemkom zaberal podľa správy 2721 štvorcových siah.
Začiatkom 19. storočia došlo k postupnému presunutiu bohoslužobného života evanjelikov do novovybudovaného kostola na Mlynskej ulici. Pôvodný areál naďalej ostával už len predovšetkým pohrebiskom. Kým pôvodný cintorín vznikol za hradbami, neskorší rast Košíc jeho polohu postupne menil. Pohrebiská, ktoré kedysi ležali mimo súvislej zástavby, sa dostávali do blízkosti obytných domov. S tým prichádzali aj otázky hygieny a bezpečnosti pochovávania.
Svedectvo o týchto problémoch a sporoch priniesli noviny Kaschauer Zeitung v novembri 1872. Reformovaný farár József Ferenczy a cirkevný dozorca Sándor Meskó sa v liste redakcii ohradili proti návrhu zatvoriť reformovaný cintorín zo zdravotných dôvodov. Nespochybňovali právo mesta usporiadať pochovávanie, odmietali však, aby sa problém pripisoval iba ich pohrebisku. Ako príklad uvádzali evanjelický cintorín. Podľa nich nebol od stredu mesta vzdialenejší a rovnako ležal medzi obývanými domami. V polemike sa objavujú zmienky o „výparoch“ a „miazmoch“, ktorými si dobové predstavy vysvetľovali zdravotné nebezpečenstvo cintorínov. Diskusia o premiestnení pochovávania tak bola v Košiciach niekoľko dekád pred otvorením nového verejného cintorína.
Staré pohrebisko evanjelikov pritom naďalej zostávalo súčasťou spoločenského života mesta. Keď v novembri 1877 zomrel Josef Samuel von Moll, noviny mu venovali rozsiahly nekrológ. Obchodník, priemyselník a mestský radca patril k osobnostiam hospodárskeho života Košíc. Štyri roky stál na čele miestnej obchodnej a priemyselnej komory. Zomrel 18. novembra, v 75. roku života. Jeho pohreb bol ohlásený na utorok 20. novembra o tretej popoludní. Posledná cesta mala viesť z vlastného domu na Hlavnej ulici číslo 60 podľa vtedajšieho číslovania na evanjelický cintorín. Noviny uviedli aj pohrebný ústav, ktorý zabezpečil vystavenie tela a pochovanie. Za krátkym oznamom sa tak odkrýva obraz meštianskeho pohrebu začínajúceho ešte v dome zosnulého.
Medzi tu pochovanými bol aj Andrej Gállik–Gálffy, účastník americkej občianskej vojny. Kaschauer Zeitung pri jeho úmrtí pripomenuli službu v uhorskom povstaní v rokoch 1848 – 1849 aj neskoršiu vojenskú kariéru v Amerike. Zomrel 18. júna 1885 a jeho pohreb noviny ohlásili na 20. júna o piatej popoludní.
Veľkú pozornosť vzbudil aj pohreb Paulíny Benczúrovej, rodenej Laszgallnerovej, v decembri 1885. Podľa Kaschauer Zeitung ju na cintoríne pochovali v sobotu 5. decembra za početnej účasti košickej inteligencie. Za rakvou kráčali synovia Géza, Julius a Béla, dcéry Vilma a Ilka, ich manželia, vnúčatá a ďalší príbuzní.
Ešte v októbri 1887 priniesli noviny správu s titulkom „Konečne niečo!“ Mesto schválilo 300 zlatých na úpravu prístupu k evanjelickému cintorínu. Pohrebisko tak bolo predmetom verejného záujmu aj krátko pred ukončením bežného pochovávania na tomto mieste.
Po rozhodnutí zriadiť v Košiciach verejný cintorín sa blížil aj koniec pochovávania na starých konfesionálnych pohrebiskách. Mestský oznam, ktorý 7. mája 1889 uverejnili noviny Felvidéki Szemle, informoval, že nový cintorín otvoria 1. júna tohto roku. K rovnakému dátumu sa malo zastaviť bežné pochovávanie na viacerých dovtedajších cintorínoch vrátane evanjelického na dnešnej Žriedlovej ulici. Výnimku tvorili existujúce rodinné hrobky, v ktorých ešte zostávali voľné miesta. Príslušníkov rodiny ich vlastníka tam mohli pochovať aj naďalej, potrebovali však osobitné úradné povolenie a museli uhradiť poplatok päť zlatých do fondu verejného cintorína. Podľa historika Vojtecha Wicka sa posledný pohreb do zeme na evanjelickom cintoríne konal 30. mája 1889, keď tu uložili na posledný odpočinok slobodnú Júliu Hosztáschovú. Ukončenie bežného pochovávania však neznamenalo zánik pohrebiska. Náhrobky, rodinné hrobky a kaplnky zostali na svojich miestach a ešte dlhé desaťročia pripomínali životy starších generácií Košičanov. Aký bol osud cintorína v ďalšom období, si priblížime v niektorom z ďalších našich článkov.
Autor: HistoricKE