Sušiareň bylín v Hanušovciach: Po tragickej smrti majiteľa bezdomovca uviazla jej záchrana na dedičskom konaní

Tesne po tom, ako sa o sušiarni bylín rozprávam s historikom Ondrejom Glodom (30), sa mu ozve starostka obce Fintice. Informuje ho, že sa v dedine objavil posledný majiteľ sušiarne Vlastimil Varga.

„Po Vargovi pátrala polícia, dlhý čas bol nezvestný, žil ako bezdomovec. Skontaktovali sme sa s jeho príbuzným, u ktorého býval a sprostredkovane po telefóne sme dohodli predaj sušiarne. Bohužiaľ, sme to nestihli,“ spomína na udalosti spred roka Ondrej Glod.     

„Malo to celé až strašidelnú príchuť. V stredu sme sa s pánom Vargom mali stretnúť vo Finticiach. Mali sme pripravené všetky kúpno-predajné notársky overené dokumenty. V pondelok sa utopil vo vani. Sú to šialené veci, čo sa udiali,“ dostáva ma do obrazu historik potom, čo mu zavolám, aby som zistil, čo je nové v smutnom príbehu jednej z najunikátnejších technických stavieb v strednej Európe. 

Presne pred 80 rokmi, v roku 1941 stojí veľkoobchodník a bývalý majiteľ jednej z najzaujímavejších priemyselných drevostavieb na Slovensku Alexander Wohl na palube zaoceánskeho parníka. Smutne pozerá na tmavomodré vlny Atlantiku.  

V ruke drží slovenské noviny. Píšu v nich, že prvé deportácie Židov začnú do mesiaca. Rozmýšľa, čo ho čaká v novom domove za oceánom. V hlave mu stále bežia spomienky na sušiareň, byliny, Hanušovčanov, na jeho rodné mestečko.

Na chlapcov a dievčatá, ktorí mu bosí nosili v plachtách a košíkoch bazu, mätu, materinu dúšku alebo šverboritku ako miestni nazývali šípovú ružu. Vtedy, keď kvety máčali do potoka alebo do nich dávali kamienky, aby boli ťažšie a dostali za ne viac peňazí, sa na nich hneval. Teraz mu to bolo ľúto. Za tie chvíle by vymenil všetko.   

Keď si spomenie na veľkú váhu pri posuvných vrátach na kolieskach plnú nádherne voňajúceho bazového kvetu, oči mu v studenom morskom vetre zvlhnú. To všetko je nenávratne preč. Kvôli úteku do Ameriky musel svoj podnik predať. Len Boh vie, či sušiareň ešte niekedy uvidí.

Uvidí. O niekoľko rokov neskôr. No vôbec to nie je príjemný pohľad. Alexander Wohl sa po vojne do Hanušoviec ešte raz vráti. Židovská komunita v Hanušovciach je zdecimovaná, jeho bývalý podnik znárodnený. V krajine teraz vládnu komunisti.

Na prázdnej obálke je originálna firemná pečiatka: VEGETABIL. VELKOOBCHOD S LÉČIVÝMI ROSTLINAMI, LESNÍMI PLODINAMI A OVOCEM. HANUŠOVCE NAD TOPLOU. Č.S.R. – TELEFON 6.

V starej kartónovej škatuli, ktorú sa z Wohlovej sušiarne bylín v Hanušovciach podarilo zachrániť, sú okrem obálky staré fotografie, púdre v malých papierových krabičkách aj fľaštička atramentu. Zmenky, šeky, daňové priznania a dokumenty z obdobia Slovenského štátu. Niektoré z nich sú podpísané pozdravom Na stráž.

„Toto je vila pôvodného majiteľa Alexandra Wohla. A tu je jeho arizátor Ján Petrík. Tento vysoký vedľa neho je Petríkov syn Štefan, ktorý to všetko prepil,“ ukazuje mi na starej čiernobielej fotografii pri našom prvom stretnutí v barokovom kaštieli v Hanušovciach Ondrej Glod.

Tretina hanušovského obyvateľstva pred druhou svetovou vojnou boli Židia. Bola tu aj známa ješiva – vyššia židovská škola, z ktorej vyšli významné rabínske dynastie.

Už koncom 19. storočia tu v malom renesančnom kaštieli židovský obchodník Florián Schulz sušil byliny pre šarišských a zemplínskych lekárnikov.

Bylinkárstvo a obchod s liečivými rastlinami má v tomto regióne v údolí rieky Topľa na severe Slánskych vrchov dlhú tradíciu.

Po Schulzovi pokračoval Alexander Wohl. V 30. rokoch minulého storočia založil v mestečku veľkoobchod so sušenými bylinami Vegetabil. Rastliny vykupoval od miestnych sedliakov, ktorí ich zbierali v okolí mesta. Obyvatelia Hanušoviec mu nepovedali inak ako Chemčo.

„Na tú dobu to bola masová záležitosť. Moja stará mama si ešte pamätá, že lipový kvet tam ľudia privážali dokonca na vozoch,“ hovorí Ondrej Glod.

Wohl najprv postavil menšiu murovanú sušiareň. Obchod sa mu onedlho výborne rozbehol, sušené byliny začal vyvážať do Švajčiarska aj do Ameriky.

Malá sušiareň zakrátko nestačila, rozhodol sa teda postaviť väčšiu, premyslenejšiu a funkčnejšiu. Keďže vlastnil iba úzky pozemok, v rokoch 1937 a 1938 postavil hneď vedľa úzku, dlhú a vysokú drevenú, technicky dokonalú sušiareň.

Nosnú konštrukciu sušiarne tvoria ručne kresané dubové trámy. Stavali ju miestni tesári. Alexander Wohl tak mohol exportovať čoraz viac. Obchod sa mu rozbehol vo veľkom štýle.

„Som presvedčený, že ak by ho nezastavila vojna a holokaust, v československom farmaceutickom priemysle by dnes predstavoval podobný pojem, akým je Baťa v obuvníctve,“ vysvetľuje historik.

Hovorí sa, že hanušovskí chlapci, ktorí do sušiarne nosili bazový kvet, ho predtým máčali do potoka. Bol ťažší a oni zarobili viac. Keď Wohl zistil, že sa mu baza nesuší, ale hnije, ponúkol zberačom vyššiu cenu, len nech kvety donesú suché.

Wohl dokonca ľuďom vytlačil a rozdal vreckové vzorkovníky, akési prvé atlasy liečivých bylín. Aby vedeli zbierať tie správne rastliny.

V roku 1941, tesne pred deportáciou hanušovských Židov do koncentračných táborov stihol Alexander Wohl aj s rodinou utiecť cez Maďarsko do Ameriky. Pozemky, sušiarne a rodinnú vilu predal roľníkovi z neďalekej obce Petkovce Jánovi Petríkovi.

Petrík v Hanušovciach vlastnil krčmu, neskôr vystupoval ako arizátor majetku Alexandra Wohla. Po jeho odchode v Hanušovciach obchod s liečivými bylinami upadal. Vojnové hospodárstvo bolo oklieštené, závislé od nemeckého zbrojárskeho priemyslu.

Petrík bol kontroverzná osoba. Okrem toho, že bol členom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, aktívne pomáhal aj partizánom. Ešte počas vojny podnik aj sušiareň previedol na partizánsku organizáciu.

Prebral ich od neho priamo komunistický politik, jeden z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania Karol Šmidke.

„Sušiareň a veľkoobchod Petrík aj potom prevádzkoval, naďalej býval aj vo Wohlovej modernej, dvojposchodovej, funkcionalistickej vile. V tej dobe to bol mimoriadne luxusný, prvý dvojpodlažný dom v centre Hanušoviec,“  hovorí Ondrej Glod.

Menšiu sušiareň nechal v 90. rokoch minulého storočia za fľašu slivovice na materiál rozobrať Petríkov syn, ťažký alkoholik Štefan. Pozemok, vila aj veľká sušiareň postupne prechádzali na ďalších a ďalších majiteľov.

Najprv na Máriu Novákovú, potom na lekára Valentína Dulinu a nakoniec na bezdomovca Vlastimila Vargu, ktorý minulý rok v júni tragicky zahynul.

Wohlovu vilu zbúrali v roku 2014. Prežila iba unikátna drevená sušiareň. Hlavne kvôli tomu, že v roku 1993 ju zapísali do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. V roku 2017 prišla budova o strechu. Odvtedy chátra.

„Najväčší problém je nezáujem ľudí. My Slováci totiž veľkú časť svojich dejín vnímame veľmi odcudzene. Ako keby to ani neboli naše dejiny. Rovnako pristupujeme k pamiatkam. Toto je židovské, tamto je maďarské, len nie slovenské. A potom to tak vyzerá,“ konštatuje historik.

Drevená sušiareň bola perfektne konštrukčne vymyslená. Mala tri poschodia. Dovnútra sa vchádzalo cez posuvnú bránu na kolieskach. Potom sa išlo širokým schodiskom na prvé a ďalej na druhé poschodie.

Na všetkých poschodiach sa na posuvných roštoch so sitami sušili byliny. Sitá mali rôzne rozmery očiek. Podľa toho, čo sa na nich práve sušilo. Intenzita sušenia sa ovládala cez vetracie okienka. 

Systém sušenia, prúdenia vzduchu a svetla bol veľmi dômyselný. Aby boli liečivé rastliny chránené pred slnkom, mala stavba malé okná. Pomocou pákového systému dokázal celý systém ľahko ovládať jeden človek.

Aby pamiatku zachránili, založili historici z hanušovského kaštieľa Samuel Bruss, Ondrej Glod a miestna aktivistka a bylinkárka Zuzana Hrehová Občianske združenie Vegetabil.

„Sušiareň chceme získať do vlastníctva, rozobrať, uskladniť a nájsť nový priestor kde by sme ju mohli rekonštruovať a znovu postaviť. Všetko presne identicky podľa detailov, ktoré sú uchované. Cieľom je naštartovať v nej život a znova tam sušiť liečivé rastliny a ovocie pre miestnych obyvateľov,“ hovorí o pláne na záchranu unikátnej pamiatky Ondrej Glod.

K odkúpeniu sušiarne boli v júni 2020 veľmi blízko. Nebyť tragickej smrti posledného majiteľa, hanušovská sušiareň by už bola súčasťou historického centra mesta.

„Odvtedy prebieha dedičské konanie. Nikto z nás nevie, prečo rutinná byrokratická záležitosť trvá tak dlho. Notárka s nami veľmi komunikovať nechce. Pamiatka degraduje a my ako občianske združenie máme zviazané ruky. Čo sa týka pozemku pod sušiarňou, ten patrí inému majiteľovi. S tým sme jednali tiež, je ochotný spolupracovať,“ aktualizuje situáciu Ondrej Glod.

„Ak by sa nám sušiareň minulý rok podarilo odkúpiť, je veľmi pravdepodobné, že už dnes by stála na inom pozemku v Hanušovciach a rekonštrukcia by bola v plnom prúde, možno by bola sušiareň už aj zachránená,“ vysvetľuje.

Mesto ponúklo občianskemu združeniu pozemok aj časť financií potrebných na obnovu stavby. „Ozvalo sa nám aj množstvo sponzorov, ktorí chcú na obnovu sušiarne prispieť vyššími čiastkami. Ak by sme to skombinovali s nejakou výzvou a grantom, mohlo by sa to podariť.“

„Odhadujeme, že rekonštrukcia si vyžiada niekoľko desiatok tisíc eur. Vôľa tu určite je, financie by sme našli tiež, škoda, že nás zabrzdila tá tragická udalosť a následné dedičské konanie,“ dodáva Glod.

Aktuálny stav budovy je podľa historika žalostný. „Osobne som bol presvedčený, že sušiareň túto zimu neprežije. Som veľmi prekvapený, že ešte stojí. Bohužiaľ, každú chvíľu čakáme, kedy spadne. Chvalabohu, máme dokumentáciu z pôvodného stavu, máme ju nafotenú a zakreslenú. O stavbe vieme absolútne každý detail.“

„Dokonca sa tam zachovali niektoré pôvodné konštrukčné prvky, ktoré nemusíme vôbec nahrádzať. Podľa môjho odhadu môže ísť až o polovicu budovy. Malo by to byť funkčné jednak ako zariadenie na sušenie zeleniny, ovocia a rastlín. Keďže ide o štvorpodlažnú budovu, chceli by sme tam tiež urobiť čajovňu, kaviareň, edukačné a výstavné priestory,“ hovorí Ondrej Glod.

„Samozrejme, spolupracujeme s Pamiatkovým úradom v Prešove. To, akým spôsobom by sa sušiareň rekonštruovala, ešte nie je finálne doriešené. Aký bude typ obnovy, aké konštrukčné materiály, krytina, spojivo a ukotvenie sa použije, rozhodnú pamiatkari. Potom budeme hľadať realizátora.“

Sušiareň by mala byť premiestnená na nový pozemok v rámci historického jadra Hanušoviec, vedľa kaštieľa. Historické jadro mesta dnes tvorí šesť národných kultúrnych pamiatok. Premiestnená a zrekonštruovaná sušiareň bylín Alexandra Wohla by ich mohla doplniť o siedmu.

---

►postavili ju v 30. rokoch minulého storočia, má 85 rokov

►pôvodný majiteľ Alexander Wohl alias Chemčo sa narodil 25.10.1894, okrem toho, že bol obchodníkom s rozličným tovarom, liečivými rastlinami, lesnými plodinami a ovocím, bol funkcionárom miestnej židovskej náboženskej obce a predsedom spolku Chevra kadiša

►Chevra kadiša (Sväté bratstvo) bol spolok židovskej komunity, ktorý sa staral o nemajetných, nemocných, ťažko chorých a umierajúcich

►8. novembra 1993 bola sušiareň vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, vďaka dômyselnému systému sušenia a prúdenia vzduchu, drevená sušiareň mala ešte jednu sestru, menšiu murovanú sušiareň, ktorá bola zbúraná v roku 2013

►sušiareň stojí na parcele č. 545 na Komenského ulici v Hanušovciach za polyfunkčnou budovou s orientačným číslom 14 a súpisným číslom 33

►má štyri podložia, prvé dve majú murované stĺpy a steny v kombinácii s dreveným skeletom, zvyšok je drevený, na šírku má sušiareň niečo cez 6 metrov, na dĺžku 18 metrov

►v roku 2019 vzniklo občianske združenie Vegetabil, aby vzácnu stavbu zachránilo

►zrekonštruovaná sušiareň by mala slúžiť miestnemu obyvateľstvu na sušenie liečivých rastlín, ovocia a zeleniny

►zámerom je aj podpora a rozvoj miestneho trhu kvalitnými lokálnymi bylinami, sušeným ovocím a inými rastlinnými produktmi

►vzniknúť má priestor pre podporu a vzdelávanie detí, mládeže a ostatného obyvateľstva v oblasti pestovania a spracovania liečivých rastlín a lesných plodín

►v pláne je aj vlastná bylinková záhrada, rozvoj tradičného včelárania a čajovňa

---