Spomínate si na príbeh malého Vilka, ktorého nechceli v škôlke, lebo je iný?

Naposledy som o našich skúsenostiach so škôlkou písala v tomto blogu, keď Vilko nastúpil do novej škôlky (po tom, ako ho pani riaditeľka z predchádzajúcej škôlky vylúčila, lebo som priniesla papier s diagnózou). Vilko sa naozaj veľmi pekne začlenil, zvykol si na pani učiteľky, tie si zvykli naňho :-).  

Dokonca ho majú rady a on má rád ich :-). Celý školský rok prešiel veľmi dobre. Samozrejme, že boli dni lepšie aj ťažšie, ale tak je to aj s bežnými/zdravými/neurotypickými deťmi.

Vilko mal fantastické pani učiteľky a my sme boli šťastní rodičia, že ich bude mať aj do svojho posledného škôlkarského roku. Lenže to sa nestalo. Akurát jeho pani učiteľky odišli, menili sa a my sme netušili, kto ho dostane nasledujúci školský rok. Dostal super pani učiteľky :-). 

Priebežne síce nastala nejaká zmena, ale Vilko to zvládol super. To ja som sa pri zmene bála, že čo teraz bude ďalej... Ale po chvíli som si uvedomila, že už sme dávnejšie neriešili takýto problém, takže to len vo mne ostal strach a ani som si nevšimla, že on z toho už akosi “vyrástol". Postupne sa učí rozumieť situáciám v živote a my odbúravame ďalšie a ďalšie veci, ktorých sa už nemusíme báť. Ale na oplátku naberáme nové strachy.

Deti s Aspergerovým syndrómom (porucha autistického spektra) sa vyznačujú "svojím svetom". Občas majú zvláštne otázky. Z niektorých aj prebehne mráz po chrbte. "Mamka, kedy zomrieš?" A pritom on to nemyslí tak, že chce, aby som zomrela. Len sa proste informuje, kedy to bude, aby si napr. vedel vyrátať, koľko rokov tu ešte budem. Fakty. Nuž, čo už. Aj to sú témy. Alebo… občas, keď má veľmi zlú chvíľu a niečo ho rozladí do nepríčetna, povie: "Chcem ťa zabiť!" A vyzerá, že to myslí úplne vážne. Po pár takýchto pokusoch a pocitoch strašnej bezmocnosti prídete na to, že s ním treba túto "hru" hrať. Pristúpiť na tému a nebáť sa jej. Dokonca ju otočiť v prospech toho, že ho niečo naučíte o smrti, o láske, o vyjadrovaní pocitov... Zábava :-). Nie... je to psycho... ťažké.

Aspergerom prekážajú drobnosti, ktoré nie sú schopní nijako prekonať. Nie, že by neboli ochotní, ale ich nervová sústava nie je schopná niektoré podnety spracovať. Každý Asperger má iné svojráznosti. Napr. Vilko nevlezie do sprchy, v ktorej je malá smietka, špinka (ktorú si ja skoro nikdy nevšimnem, ale on áno). Nevlezie. Musím to umyť a až tak je ochotný tam ísť. A má veľa takýchto drobností. Zábava :-). Nie... nie je... je to psycho...

Ak ale chcete fungovať, musíte sa na toto psycho naladiť a stať sa tiež psycho osobou. Ale dá sa to bez toho, aby ste sa zbláznili alebo naňho kričali, že čo za somariny to vymýšľa, veď to nič nie je. Preňho je. Reči o smrti a o samote rozpráva hlavne vtedy, keď ho niečím vykoľajím. Občas nám povie, že chce byť sám. Ale nie sám v izbe. Ale sám doma. Úplne sám, bez nás, ideálne tak, aby sme už zomreli. Dnes mal záchvat a so zaťatými zubami kričal, že chce, aby sme zomreli. Naučila som sa na to reagovať takto: "Dobre, Vilko, raz budeš sám, ok? Raz predsa zomrieme a ty ostaneš sám, dobre? Dobrá dohoda?" "Áno, dobrá." Objala som ho, bol spokojný. Neviem, prečo rozpráva také veci. A nikto mi to ani nepovie. Jediné riešenie je s láskou prijať to, aký je a žiť to s ním.

Ale vie aj iné veci. Napr. veľkú násobilku z hlavy. Tu tá zábava začína :-). 25x13 dá do 4 sekúnd z hlavy (ja si zatiaľ stihnem vyrátať akurát tak 25x10...) Je to teepack :-). Skúša ma z počtov okresných miest v Trenčianskom kraji. Neviem. On vie. Aj vymenovať :-D. Medzitým mi povie ostatné kraje. Nová pani učiteľka pred mesiacom "odpadla", keď jej vymenoval všetky zastávky MHD od škôlky do Šebastoviec... (Chlapec má načítané a pojazdené). Autobusy, to je jeho parketa. Počas návštevy v Dunajskej Strede sme sa museli ísť odviesť miestnym busom :-). 

Raz sa v autobuse pustil do reči s jedným pánom (cca 70 r.). Po 10 minútovej debate a Vilkových radách ujo hovorí:

"Počuj, chlapče, ty si taký múdry, možno raz budeš prezidentom."

"Tak to teda nie! Kto by šoféroval električku?" :-D

A takto si "zbierame" rôzne zážitky - vtipné, aj tie, pri ktorých rátame sekundy. Lenže nastal čas, aby Vilko išiel do školy. Už nejaký čas navštevujeme rôzne psychologičky, máme založenú kartu na CPPPaP, CŠPP, klinická psychologička, navštevujeme Službu včasnej intervencie, ktorá nám pomáha pracovať s Vilkom, chodíme na hipoterapiu  (mimochodom, to je super!). Báli sme sa, že sa zopakuje situácia spred dvoch rokov, kedy sme pol roka behali po škôlkach a zisťovali, kde sú aké možnosti. Našťastie, teraz už toľko behačiek nemáme. Svoj výber sme zúžili na dve možnosti - buď je natoľko nadaný, že sa hodí medzi nadané deti, ale u neho skôr prevládajú autistické črty a bude mu lepšie medzi Aspergermi. To si ale vyžaduje zas ďalšie aktuálne vyšetrenia.

V januári sme sa teda objednali ku klinickej psychologičke, u ktorej sme boli predtým už trikrát. Ona určovala diagnózu aj úroveň IQ. Išli sme teda po dvoch rokoch na pretestovanie IQ, aby sme vedeli, či sa vôbec uberať touto cestou. Čísla boli desné :-(. Asi také, že ja si už pri ňom IQ test robiť nebudem :-D. Testujú sa rôzne oblasti - verbálne a neverbálne schopnosti, pamäťové kapacity, logické a kvantitatívne myslenie atď. Je toho viac. Každá oblasť sa testuje samostatnou úlohou, z ktorej potom vyjde číslo. Jednotlivé čísla sa spriemerujú. V neverbálnej a logickej časti mu vyšlo 148!

Vo verbálnej slabšie, vraj horný priemer 112. Stále ale treba myslieť na to, že je to Asperger, aj keď prejavy sa nám darí stále lepšie a lepšie eliminovať, hrubú a jemnú motoriku zlepšovať, aj keď stále je tam veľa roboty.

Nastalo rozhodovanie, na ktorú školu sa nasmerovať. Podľa viacerých odporúčaní sme sa vybrali dvoma cestami - buď trieda pre nadané deti, alebo škola pre autistické deti. Najlepšie ale je, keď si vždy možnosti pozriete naživo, zistíte o nich viac. A tak som vo februári začala zisťovať info o obidvoch možnostiach. Dohodli sme si stretnutie s pani riaditeľkou školy, kde sa vyučujú Aspergeri. Objednali sme sa k psychologičke, ktorá ako jediná rozhoduje o tom, kto môže ísť medzi nadané deti.

Najprv teda návšteva Aspergerov na Ťahanovciach na základnej škole pre autistické deti, Juhoslovanská 2. Pani riaditeľka bola veľmi milá, asi hodinu sme rozprávali o Vilkovi, o možnostiach a systéme výučby. O tom, ako sa dostala k založeniu súkromnej školy pre deti s poruchou autistického spektra. Je to žena, ktorá pracovala v centre špeciálno-pedagogického poradenstva. Denne k nej chodili zrútené deti, ktoré vylučovali zo škôlok, zo škôl, deti so 4 zo správania, deti, ktoré sa nevedeli prispôsobiť vyučovaniu. A pritom len potrebovali iný prístup.

Tu nastáva rečnícka otázka, prečo väčšina našich učiteľov nie je schopná odlíšiť to, čo deti nechcú a to, čo deti naozaj nedokážu a namiesto toho, aby sa snažili nájsť cestu, tak si ju zahatajú... hlavne deťom... Ako hovorí, mala niekoľko telefonátov, kde ju rodičia presviedčali, že ich dieťa je šikovné, len je trochu iné. Ju ale nebolo treba presviedčať. Ona vie, že tieto deti sú šikovné, ale majú aj druhú stranu váh. A tak pre ne založila školu. Aj keď súkromnú, keďže štát na ne nemyslí. V triede je maximálne 8 žiakov a učia ich tri osoby - špeciálne pedagogičky a asistentka. Takto sa dá robiť individuálny prístup. Lenže tieto deti by to inak ani nezvládli.

Hanba štátu je, že toto musí byť súkromná škola so školným, aby sa mohli takéto deti vôbec vzdelávať. A pritom väčšina Aspergerov je vysokofunkčných so špecifickými záujmami a každý má oblasť, v ktorej vyniká.

Po rozhovore s pani riaditeľkou sme si pozreli triedu, akurát mali "družinu", dnes to už voláme Školský klub detí. Každá škola si môže vo svojom vyučovaní posilniť alebo navrhnúť predmety. Tu sa žiaci učia sociálnym interakciám, ktoré im vzhľadom na ich diagnózu veľmi nejdú, majú pohybovú prípravu - lebo väčšina "autičkárov" je nemotorná. Robia pre deti canisterapiu. Veľmi sa nám tam páčilo. 

Dozvedeli sme sa, že pani psychologička, ktorá odporúča deti do triedy pre nadané deti, pracuje aj s touto školou pre autistické deti... Takže, keď k nej pôjdeme na vyšetrenie, bude nám vedieť presne odporučiť, kde sa Vilko viac hodí.

V ďalšom týždni mala ZŠ Krosnianska 4, kde je trieda pre nadané deti, Deň otvorených dverí. Naplánovala som si návštevu, vzala voľno z práce a išla sa pozrieť. Dopoludnia mali byť informácie pre rodičov + možnosť pozrieť si vyučovanie a popoludní boli pre budúcich prvákov pripravené rôzne aktivity. Najskôr teda ráno. Väčšina rodičov prišla aj s deťmi. Ja sama, že si dobre pozriem vyučko (učka...).

Pani riaditeľka predstavila rodičom školu, opísala, ako približne funguje trieda pre nadané deti. Do výberovej triedy robí základný výber psychologička, ktorá určí, či sa tam dieťa na základe IQ a ďalších schopností hodí a či to zvládne. V ročníku sú dve bežné triedy a jedna výberová.

Do tej sa dostane 12 detí. Áno, z celých Košíc a okolia. Pri tejto informácii sa nahnevane ozval jeden otecko, že akože len 12 berú, keď je tu asi 20 nadaných detí, čo ak sa jeho dieťa tam nedostane, čo potom? Fakt vyzeral katastroficky zrútený a znechutený. Ja som si len v duchu povedala niečo v zmysle: Odkiaľ vieš, že práve tvoje dieťa sa tu hodí? Nechaj si poradiť, aby si dieťaťu skôr neublížil.

Po všeobecnom úvode sme sa mohli ísť pozrieť na vyučovanie. Väčšina sme išli do 1.A. Mali angličtinu. Vyzeralo to super. Potom sme išli vedľa do 2.A na matematiku. Tešila som sa, že uvidím hodinu matiky s deťmi makačmi :-). Boli fakt super, pani učiteľka makačka... Majú sa tam čo obracať pri týchto šikovných deťoch. Bolo nás tam asi 15 rodičov. Po 5 minútach všetci odišli. Pripadala som si zvláštne, keď som tam ostala sama. Ale tak si hovorím, že asi im to stačilo, idú sa pozrieť na iné hodiny, aby stihli čo najviac, ale z takých útržkov predsa nemôžu mať predstavu o spôsobe vyučovania, keď nevidia celú hodinu. Ale dobre, každý má inú predstavu. Zazvonilo. Vyšla som na chodbu a to, čo som tam videla, ma obarilo. Väčšina rodičov, ktorí odišli z vyučka, obkolesili pani zástupkyňu a riešili IQ ich dieťaťa, spôsob, ako sa dostať na školu a pod. Tak som na nich doslova “kukla” a povedala som im, aby si radšej išli pozrieť vyučovanie.

Po veľkej prestávke sme tam ostali asi 4 rodičia, ktorí si chceli pozrieť ďalšie vyučovanie. Ja som sa s jednou mamkou vybrala na slovenčinu k tretiakom a potom ešte na prvouku k prváčikom. Bolo to veľmi zaujímavé. Popoludní sme s deťmi zo škôlky išli opäť do tejto školy na popoludňajšie aktivity pre budúcich prvákov.

A teraz, babo raď. Ešteže sme si išli po radu k pani psychologičke, povolanej k určeniu, kam s naším dieťaťom :-). Po hodinovej testovačke Vilka sme dostali odporúčanie...Vilko síce vykazuje v niektorých oblastiach vysoké schopnosti, ale sú oblasti, v ktorých sa nad 130 nedostal. A nejde len o číslo.

Pri viacerých úlohách ho bolo treba vrátiť k úlohe, lebo jeho pozornosť bola odbiehavá. Pani psychologička už má za sebou viac otestovaných detí a tých, ktorých zatiaľ odporučila do výberovej triedy, vykazujú vysoké IQ a schopnosti vo všetkých oblastiach. A to znamená, že náš Vilko by sa tam trápil, lebo by nebol až taký "total makač" ako ostatní. Nebudeme ho tam predsa trápiť. Lebo ono, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Toľko naša zrelá úvaha.

"Mami, na šieste narodeniny si prosím školskú tašku a mesačník."

 

Make peace, not war.

Janka

RUBRIKA VAŠIMI OČAMI JE PUBLIKOVANÁ BEZ NOVINÁRSKEHO ZÁSAHU. Vyjadruje názory, postrehy a postoje našich čitateľov, dáva priestor ľuďom, ktorí chcú širokej verejnosti prostredníctvom blogov povedať viac o tom, čo ich zaujíma, baví, trápi, hnevá. Jej predchádzajúce blogy si môžete prečítať v rubrike Vašimi očami. Redakcia KOŠICE ONLINE tému nespracovala spravodajsky, nekontaktovala dotknuté strany ani kompetentných. Ponúkame tento doslova „nedotknutý“ text, ktorého autorkou je naša čitateľka Janka. 

Ak máte rovnako chuť napísať o svojom živote, skúsenostiach, radostiach i zážitkoch, budeme radi ak sa ozvete na info@kosiceonline.sk, ďakujeme.  Predchádzajúci blog nájdete tu.